Kniha Odhodlaná žiť už má svojich prvých čitateľov!!!
Aj vy môžete byť majiteľom unikátneho príbehu o žene, ktorá sa rozhodla vrátiť k sebe. Kniha je dostupná iba na tejto stránke, nenájdete ju v kníhkupectvách.
Odhodlaná žiť je citlivá, úprimná a hlboká kniha o sile ženy, ktorá sa rozhodla nezostať v tme. Je to príbeh o návrate k sebe, o odvahe prepísať generačné vzorce, o tichých bojoch a o svetle, ktoré sa rodí z najťažších chvíľ.
Ukážka:
Byt zahalilo nezvyčajné ticho. Majka stále nevedela, či to ticho je pokoj alebo úzkosť. Kedysi tu zneli kroky, smiech, hádky – dvere, čo sa zabuchli hlasnejšie, než bolo nutné. Teraz počuť len pravidelný tikot hodín, ktoré si idú svojím tempom, akoby jej pripomínali, že všetko je presne tam, kde má byť.
Som Martina – sprievodkyňa pri písaní. Sprevádzam ľudí, ktorí túžia písať – či už knihu, denník, osobné myšlienky alebo malé príbehy zo života.
Podporujem začínajúcich autorov pri prvých krokoch – od hľadania témy, cez tvorbu textu až po budovanie dôvery v seba ako autora.
Kniha
Vitajte v mojom priestore, kde nájdete:
- Tlačenú knihu Odhodlaná žiť,
- jej Elektronickú verziu vhodnú do čítačiek ,
- Pracovný list „3 kroky od ticha k sile – Sprievodca odhodlanej ženy“.
Verím, že vám moje knihy pomôžu na vašej ceste k sebe.
Nájdete ich v sekcii Produkty alebo stačí kliknúť na jeden z odkazov v texte vyššie.
Som Martina – sprievodkyňa pri písaní.
Sprevádzam ľudí, ktorí túžia písať – či už knihu, denník, osobné myšlienky alebo malé príbehy zo života.
Podporujem začínajúcich autorov pri prvých krokoch – od hľadania témy, cez tvorbu textu až po budovanie dôvery v seba ako autora.
Na mojej stránke nájdete aj informácie o mojej aktuálne vydanej knihe Odhodlaná žiť a ďalších mojich aktivitách.
Odhodlaná žiť je citlivá, úprimná a hlboká kniha o sile ženy, ktorá sa rozhodla nezostať v tme. Je to príbeh o návrate k sebe, o odvahe prepísať generačné vzorce, o tichých bojoch a o svetle, ktoré sa rodí z najťažších chvíľ.
Ukážka z knihy Odhodlaná žiť
Byt zahalilo nezvyčajné ticho. Majka stále nevedela, či to ticho je pokoj alebo úzkosť. Kedysi tu zneli kroky, smiech, hádky – dvere, čo sa zabuchli hlasnejšie, než bolo nutné. Teraz počuť len pravidelný tikot hodín, ktoré si idú svojím tempom, akoby jej pripomínali, že všetko je presne tam, kde má byť.
Sadla si k stolu pri okne. Pred ňou ležal prázdny list papiera – biely, čistý, nepoškvrnený, a predsa ťažký ako celá minulosť. Zdvihla pero, chvíľu ho držala medzi prstami a cítila, ako jej dlaň zvlhla od nervozity. To pero bolo akoby kľúčom, ktorý by mohol otvoriť brány, pred ktorými stála celé roky. Pozrela sa von oknom, kde v korune starého košatého orecha videla rôzne druhy vtákov. Štebotali každý vo svojom tóne, a predsa ten zvuk Majke pripadal ako jedna dokonalá symfónia. Keď sa lepšie započúvala, vnímala slobodu, ľahkosť a skutočný život.
Myslela pritom na svoje deti – už dospelé, rozletené do vlastných životov. Vždy, keď sa obzrela späť, cítila hrdosť, ale aj zvláštnu prázdnotu. Koľko nocí nespala, koľko rán vítala s pocitom, že musí byť silná, hoci vo vnútri plakala.
A myslela aj na nich. Na manžela, ktorý odišiel, keď boli dcéry ešte maličké. V jej živote boli dvaja muži, ktorých milovala celým srdcom tak, že dokázala poprieť samu seba len preto, aby boli po jej boku šťastní. Myslela aj na druhého muža, ktorému venovala ďalších deväť rokov života a porodila mu syna Davida.
***
Ten deň, keď odchod a zradu zažila prvýkrát, mala navždy vypálený v pamäti – jeho ticho a odkaz, ktorý manžel nechal u susedov. Pamätá si presne ten pocit, keď zazvonil sused pri jej dverách a oznámil, že jej muž mu zavolal a požiadal ho, aby jej odovzdal odkaz, že viac sa nevráti. Bol august 1999, v ten deň sa všetci chystali sledovať zatmenie slnka. Aj Majka s deťmi od rána dymili sklíčka, dohadovali si, kam sa postavia, aby mali čo najlepší výhľad. Vierka mala šesť rokov a Daška dovŕšila v júli tri roky. Igor, otec rodiny, odišiel do práce presne tak, ako obyčajne. Majka si zvykla, že posledný rok spoločného života riešila všetko s deťmi sama. Bolo to pre ňu prirodzené, veď bola doma, na materskej. Odmalička bola zvyknutá spoliehať sa na seba.
A potom, po susedovom odovzdaní správy, prišlo ticho dlhšie než všetky slová, ktoré jej už nikdy manžel nepovedal. Chrbtom sa zviezla po stene, pred očami sa jej zatmelo a v ušiach znel hukot silnejší ako pri vodopádoch. Zatmenie sa nedialo len na oblohe, zažila ho priamo v tele. Prebrala sa až na Daškin plač a na to, že niekto na ňu kričí.
Zaujala vás ukážka? Chcete vedieť, ako pokračuje Majkin príbeh?
Keď sa sen dotkne reality
Niekedy príde deň, ktorý sa zapíše do človeka hlbšie než ostatné. Nie preto, že by bol hlučný alebo veľkolepý, ale preto, že v ňom niečo tiché a pravdivé konečne nájde svoj tvar.
Dnes je pre mňa taký deň. Je štvrtok, 11. júna 2026.
Ráno začalo ako bežné ráno pracovného dňa. Vstala som, urobila ranné rituály a pomaly sa začala ponárať do pracovných povinností.
Prišli knihy
Zazvonil telefón a v ňom mi mužský hlas oznámil, že má pre mňa zásielku. Zišla som dole a tam ma čakalo 5 veľkých krabíc s nálepkou tlačiarne. Srdce mi začalo biť ako opreteky, dych sa zrýchlil.
Priniesla som balíky domov. Keď som ich pomaly otvárala, pozerala som sa na sen, ktorý som dlho niesla v sebe.
Na sen, ktorý mal roky iba podobu slov, pocitov, vnútorných rozhovorov, tichých rozhodnutí.
A zrazu bol tu. Hmatateľný. Skutočný. V mojich rukách.
V tej chvíli sa vo mne niečo pohlo. Niečo hlboké, jemné, presné. Akoby sa celý vesmír na okamih zastavil a povedal: „Vidím ťa. Počítam s tebou.“
Dnes mi prišlo toľko gratulácií, povzbudení a láskavých správ, že som ich nestíhala čítať. A bolo to krásne. Netušila som, ako ma ľudia vnímajú. Koľko dobra, podpory a radosti dokáže prísť v jeden jediný deň.
Ale aj tak… to najväčšie sa dialo vo mne.
Moja duša dnes tancuje
Nebolo to kvôli lajkom ani kvôli gratuláciám, hoci aj tie ma zahriali.
Bolo to kvôli tomu, že môj vnútorný svet sa stretol s tým vonkajším. To, čo som dlho tvorila v tichu, má teraz vôňu papiera, váhu v rukách, vlastný život. Môj sen už nie je iba sen – je to kniha. Skutočná. Pravdivá. Moja.
A v tom všetkom som cítila niečo, čo sa slovami opisuje ťažko: pocit, že život ma vníma.
Že ma nesie. Že so mnou počíta.
Deň, ktorý si chcem pamätať
Dnes som si uvedomila, že keď človek kráča svojou cestou, aj keď je dlho neviditeľná, život to vidí. A raz príde deň, keď mu to dá najavo.
Dnes prišiel ten deň ku mne. A ja si ho chcem zapamätať.
Pre tú jemnú silu, ktorá ma naplnila. Pre ten tichý súlad medzi tým, čo cítim, a tým, čo sa deje. Pre ten moment, keď som si povedala: „Áno. Toto je ono. Toto je moja cesta.“
Odhodlaná žiť je príbeh o sile, ktorá sa rodí v tichu.
O ženách, ktoré prechádzajú tmou, ale nezhasnú. O návrate k sebe, k pravde, k životu, ktorý má zmysel.
Je to kniha, ktorá vznikala dlho, Nie preto, že by sa nedala napísať rýchlejšie, ale preto, že musela dozrieť.
Vo mne. V živote. V príbehu.
Záverečná myšlienka
Tento blog nepíšem preto, aby som niečo predala. Píšem ho preto, aby som zachytila deň, ktorý ma naučil jednu dôležitú vec: keď človek kráča svojou cestou, aj keď je dlho tichá a nenápadná, raz príde chvíľa, keď sa dotkne reality.
A ak si práve na svojej ceste – možno ešte v tichu, možno ešte v pochybnostiach – chcem ti povedať, že Život ťa vidí. A počíta s tebou.
S láskou, Maťa